Odchod z Budapešti do Püspökladány 7.55 hod. V túto rannú hodinu nie je žiadna možnosť zmeniť si maďarské forinty, ale chválabohu je možnosť platiť platobnou kartou v pokladni. Príchod do provinčného mestečka o 10.47 a o 11.00 hod. pokračuje osobáčik do dedinky Biharkeresztes, ktorá leží asi 5 km od maďarsko-rumunskej hranice, konečne sa človek stretol s milou a v ústrety vychádzajúcou pokladníčkou.

Püspökladány – Oradea, hraničný prechod, prišli sme sa skvelú myšlienku prejsť si hranice peši, len sme neodhadli vzdialenosť, tak sme si dali food break v tráve pri hlavnej ceste, kde si nás miestna policajná hliadka skontrolovala, po zistení, že sme Slováci s úsmevom odpochodovala ďalej. Doteraz nechápeme, ako mohli zistiť, že sme Slováci, dovtedy nás nevideli. (Možno zacítili vôňu našej klobásky) To isté sa zopakovalo asi dva kilometre pred hranicami, tam už chceli vidieť aj pasy.

Prechod cez hranice bol hladký, spojený s výmenou miestnej meny lei, a tak sa z nás stali na pár dní milionári. Zoznámili sme sa s českými skoro manželmi, ktorí už Rumunsko navštívili a tak po dohode s miestnym taxikárom a zjednaní ceny sme sa dopravili do Oradei, priamo na železničnú hranicu za 40.000 lei na hlavu, čo nie je zlé.

Stanica, hmm, všade pekný chaos, v podstate fajn ukážka toho, čo nás v najbližších dňoch čaká pri našom putovaní. Kde sa vzala, tu sa vzala, jedna mužská rumunská duša nám pomohla pozisťovať spoje na Suceavu cez Cluj Napoca, kúpiť lístky a dopraviť nás k vode. Spoje fungujú moc dobre, len to má háčik v tom, že na tabuli sú vypísané len štartovacie a konečné mestá a tým pádom ani netušíme na ktorý vlak si kúpiť lístky. Podobne to funguje aj s lístkami, majú tri druhy vlakov (osobné, zrýchlené a RAPID), do niektorých potrebuješ len príplatok za rýchlejšiu prepravu, do ďalšieho aj miestenku s príplatkom, proste pekný chaos, pre cudzinca, aaaaaale všetko sa dá zvládnuť.

Cesta do Cluj Napoca ubehla rýchlo, v kupé s nami sedel muž Georgii, putujúci naším smerom a s jeho pomocou sme sa dostali až na miesto. Sympatická postavička, okolo 50-ky s prievanom v ústach a skvelou slivovicou, ktorú sme porovnávali s Jurovou, tá sa dala definovať ako nepodarok. Viedol som s ním dialog, slovne, rukami, nohami, písomne a obidvaja sme sa tvárili ako skvele si rozumieme. Proste alkohol zbližuje národy. Boli sme prekvapení, keď pri spomenutí krajiny nášho pôvodu z jeho úst vyšlo meno Alexandra Dubčeka, ale prekvapil nás ešte viac. Keď sme si na chvíľku zdriemli, po prebudení nám zaželal lámanou slovenčinou „Doby den!“. Až neskôr sme si všimli, že sme na stolíku nechali ležať A4 papier s pár frázami a vetami, čoby Rumunsko-Slovenský slovník.

V prestupnej stanici Cluj Napoca bola pauza dve hodinky, ktoré sme využili na ochutnávku miestneho piva Ursus (po latinsky medveď), nič lepšie na smäd by v tej chvíli asi ani nepomohlo. Po čase si k nám prisadli miestny futbalový fanúšikovia, ktorí oslavovali titul, aký dodnes nevieme. Začalo to prisadnutím si dvoch rumunských občanom a po chvíli sa to rozrástlo na pekných desať dvanásť ľudí, pričom my dvaja sme sa ocitli v úplnom strede, bez možnosti úniku, a tak sme sa aspoň usmievali a na otázky sme náhodným výberom odpovedali slovami DA, alebo NU. No srandy kopec. Komunikácia bola dosť hlučná, keď po pol hodine intenzívnej debaty zistili, že sme cudzinci, tak sa do rozhovoru začali zapájať opäť ruky a nohy. Samozrejme to neskončilo len pri jednom pive, z ponúkanej pálenky sa nám podarilo úspešne vymaniť. V najlepšom sme sa rozhodli pre útek pred 52%ným alkoholom, pričom sme si pomýlili o hodinu odchod vlaku a tak sme sa zložili na nástupišti, kde sa v našej blízkosti ozývala nám reč príbuzná, čeština. Bratia, cca osem kusov, sa vydali do Rumunska s rovnakým poslaním, len v inej lokalite. Tak sme pokecali, vymenili si nejaké tie postrehy a potom začala náročná činnosť dostať sa do vlaku, nieže sadnúť si v kupé, ale vôbec fungovať aspoň v uličke. Pri predstave zotrvať takto od desiatej večer do piatej rána nás úplne zamrazila, chvalabohu sme si časom aj sadli a nakoniec aspoň driemali. Každú chvilku chodili po vlaku deti a babičky, ktoré predávali Čereši a Simjonky; čerešňové kôstky a vylúpané tekvicové či slnečnicové semienka sa hádžu v Rumunsku zásadne na zem. Odporúčame - je to skvelý zážitok, množstvo prekrikujúcich sa ľudí, špina, ktorá je snáď všade no a samozrejme smrad.

Ráno sme si pripadali ako zhulení, radšej nerobiť žiadne rýchlejšie pohyby. Čakala nás posledná časť cesty, dopraviť sa do dedinky Putna, odkiaľ sme štartovali našu púť po kláštoroch severného Rumunska, oblasti Bukovina v blízkosti ukrajinských hraníc.

Ako prvé sme natankovali vodu, studne sú tu všade, obchodíky otvorene, tak si zisťujeme približné ceny, aby sme sa vedeli orientovať. Navštívili sme mužský kláštor Putna, ktorý sa nachádza priamo na konci dediny, je obohnaný vysokými kamennými múrmi, je tu strohá výzdoba s upravenými záhradami, s múzeom ikon a relikvií, kde Mišu kňaz asi trikrát vyúdil kadidlom, bola to pekná dezinfekcia a ochrana pred komármi. Na nádvorí ju ešte pre šťastie okakala lastovička, tak sme o šťastie nemali strach. Pred majestátnou portou nás ešte pobavil mních s mobilným telefónom. Po načerpaní kláštornej vody sme sa vydali smerom na kláštor Sucevita. Možnosť vyčítať z mapy čo nás čaká a neminie nebola žiadna, prakticky sa človek priamo na mieste nedostane k žiadnemu podrobnejšiemu materiálu, takže všetko si treba vopred pohľadať na internete, alebo sa spoľahnúť na GPS ako my dvaja. Cca o 10.00 hod vyrážame z kláštora, nejaký miestny dobrovoľník nás autom po lesnej ceste posunul o dva tri kilometre, po nejakej hodinke hladom nevidiac sme si našli čistinku po drevorubačoch a ukuchtili skoroguláš (Tak sme sa ho odvtedy rozhodli nazývať)

Po ako takom strávení sme sa vydali ďalej, stále lesná cesta až po križovatku cestičiek a potôčikov, na jednom stĺpiku tabuľka s udaním smeru na Sucevitu, len to ukazovala dosť neurčito, tak sme si tipli cestičku popri potoku. Samozrejme zle, odchýlka na GPS, tak návrat a strmákom hore, kde Miša preklínala všetko zbalene do ruksaku. Človek zažíval rôzne pocity keď sme vošli do ihličnatej časti lesa, zrazu tma, v listnatej to bolo presvetlené. Napriek cestičkovému zaváhaniu sme sa držali správneho smeru až pokým nás nedobehla búrka, aj napriek tomu, že sme boli časovo asi trištvrte hodiny od kláštora museli sme skryť v opustenom dome, s vybitými oknami, ale reťazou so zámkou na dverách, vo vnútri ostatok nejakého nábytku a keramické kachle, s ktorými sa tu v podstate v každom dome kúri. Tak sme sa najedli, spustil sa lejak, ešte sme stihli absolvovať očistu v potôčiku. (Miša: ...a ako som sa rýchlo dostala do domu, tak na to miesto priamo treskol blesk, no prečo nie, Juro bol ešte rýchlejší, pripadalo mi to, ako keby sa len po tom daždi prešiel. Jurovi vyšiel pokus v rozbitých kachliach zapáliť oheň a dopracovali sme sa k horúcemu čaju so slivkou, vynikajúce ukončenie dňa.) Karimatky leteli na zem, a naozaj nevieme či sme sa trikrát stihli nadýchnuť, kým sme zaspali. Zobudili sme sa o deviatej, už nepršalo. Po rannej hygiene už bez dažďa sa pri našom domčeku objavil pískajúci pastier s kravičkami, to vysvetľovalo ten golfový trávnik naokolo, v porovnaní so za plotom bujnejúcou divočinou.

Zišli sme do dediny a nasmerovali sme si to do kláštora Sucevita, tentoraz bol ženský. Zariadenie už nebolo tak strohé ako v Putne, a aj prostredie bolo prívetivejšie. Tiež vyzeral ako malá pevnosť, múry kostola boli pomaľované postavami svätých a výjavmi z biblických príbehov, krása. Tak isto tam bola vyhradená izba s ikonami a relikviami, súvisiacimi s kláštorom od jeho vzniku. Po krátkej dážďovej pauze vyplnenej jedlom a pivom prišla okamžitá zmena počasia a pripadali sme si ako na sahare, posúvali sme sa neustálym stopovaním ďalej, auta nás ignorovali. Tak po krátkom rozhovore s miestnymi ukrajinskej národnosti, čím sme si zopakovali svoje znalosti ruštiny, sme oslovili istú osobu obývajúcu tie najvyššie poschodia, aby nám poslal niečo so štyrmi kolesami. A po prejdení asi desiatich metrov nám zastavil minibus plný detí s učiteľkami, kvôli Jurkovi mladými a sympatickými. Po zákrute sa nám otvoril nádherný kraj, skoro 50 kilometrov stúpania a klesania. Ďalšia zástavka kláštor Moldovita, dosť svojou úpravou exteriérov pripomínal Sucevitu. Tam už sme platili vstupné, študentské, vzhľadom k nášmu mladému výzoru, ha ha. Školáci nás ešte po tejto návšteve odviezli aj ďalej do mesta XY, kde sme sa veľmi rýchlo dohodli na ďalšom pláne a to kláštore Orata, kam sme sa prepravili vláčikom do Pojority a následne autobusom do Fundu Moldovei , z mapy to vyzeralo na jednu dedinku, ale na mieste sme zistili, že cesta do kláštora je až v tretej dedinke Borus, kam sme dorazili okolo deviatej. Škoda hovoriť, že sa klasicky schyľovalo k búrke.

(Miša: „Mala som všetkého plné zuby, len Juraj mal stále pred očami kláštor a polnočnú omšu, a tak sme odšľapali tých približných 5 kilometrov a dostali sme sa lesom do malej kotlinky s v súmraku črtajúcimi sa vežičkami. Juraj si to drzo namieril priamo do dvora, kde sa mihotali nejaké postavičky v čiernom.)

Po krátkom rozhovore s mladou anglicky hovoriacou mníškou Dionisiou, nám dovolili prespať priamo v kostole, dostali sme malú útulnú izbičku s posteľami, podušky a čierny čajík. Sediac vonku na priečelí budovy dreveného kostola sme sa snažili dozvedieť čo najviac o tejto komunite od našej spasiteľky sestry Dionisie, ktorá robila tlmočníčku matke predstavenej. Začalo pršať. Všetko naokolo nás bolo nabité pokojom, ústretovosťou, pokorou. Dostali sme povolenie zúčastniť sa polnočnej omše aj s fotením. Tak po jedenástej jedna zo sestier akýmsi obradným udieraním na drevenú dosku v tvare vrtule oznamovala začiatok, ocitli sme sa v malom drevenom kostolíku, ktorý bol osvetlený iba sviečkami. Mimochodom akurát pri našej návšteve nemali elektrinu, zrejme búrka. Matka predstavená spolu s ostatnými sestrami odriekala modlitby, pravidelnej omše. Bol to neuveriteľný zážitok, zrazu sme sa cítili úplne maličkí v porovnaní s veľkosťou ducha, bezpochyby prítomného na tomto obrade. Myšlienky pracovali na plný úväzok. Jeden cyklus modlitieb bol dokonca venovaný priamo nám, pocestným.

Vstávame o 8.00 hod., krátka hygiena. Matka predstavená nám so sestrou Dionisiou ukazujú kláštor s pridruženou výrobou. Majú kone, kravy, sliepky, morky, ovce, kozy a ďalšie zvieratá motajúce sa po tej istej časti dvora. Prinútili nás zjesť výdatné raňajky, ktoré pre nás pripravili, že vraj je to ich zvyk. Po krátkej konverzácii spojenej s prechádzkou lesom si meníme adresy a odchádzame na zhrozenie sestier peši lesom smer kláštor Ciocanesti. Na cestu sme ešte dostali dva litre kravského mlieka. Ale po hodinovej túre sa nám znenazdajky cesta stratila, napriek tomu, že sme mali zapnutú GPS. Tá v hustom poraste vypovedala službu a my sme narazili na mokrade, ktorým sme podľahli. Rozhodli sme sa nepredierať sa hustým porastom a vydali sme sa štýlom skákajúcich srniek pozdĺž potoka dole. Tam stretávame drevorubača a šoféra v jednej osobe, ktorý nás ochotne a po Mišinom úsmeve aj zadarmo odviezol po lesnej ceste, lepšie povedané potoku do Pojorata. Tam okamžite chytáme stop, tirák OMV.

Neviem prečo všetci šoféri, ktorí nás berú, hneď po našom nástupe zapínajú vzduchotechniku, :o) Tirákom sme sa doviezli do Iacobeni, kde nám ihneď išiel autobus do Ciocanesti. Po pol ceste začína pršať, keď vystupujeme už poriadne leje. S nami vystupuje útla žienka, ktorá nám rukami nohami vysvetľuje, že nás chce ubytovať. Sme špinaví, premočení a smrdíme ako starý Rumuni. Dohadujeme sa na 250.000 za noc, sprcha!!!!!!!!!!!!!!! (Až neskôr sme zistili že je to na ich pomery neuveriteľne vysoká suma a že sa dala dohodnúť omnoho nižšia.

Ubytovanie je nad naše očakávanie celkom dobré. Domáci sa s nami rozdelili o svoju skromnú, ale za to chutnú večeru, perieme prepotené veci a sušíme na každom voľnom a teplom mieste. Na dvore majú peknú studňu, aké možno vidieť po celej Bukovine, v tomto kraji plati, že akú máš studňu a portu, taký si hospodár.

Teraz sedíme na malej krytej teraske a píšeme tieto riadky, Jurko píše a Miška zápasí s útlmom. Popíjame lipový čaj so slivkou, všade okolo nám tu popod nohy serú sliepky a morky. Jedna z mladých sliepočiek si chcela dokonca zavolať z môjho mobilu. Signál tu bol na dve čiarky, to nám na letmý kontakt s domovom stačilo. Konečne poriadny spánok. Ráno vstávame na obed. Po krátkej úvahe sa rozhodujeme zostať ešte jednu noc na tomto priváte. Ideme pozrieť ďalší kláštor, ktorý ako ukazuje GPS je vzdialený vzdušnou čiarou 4,6 km. Pekná cesta lesom, kláštor sa javí zatvorený, neskôr sa dozvedáme, že je to novostavba a neďaleko sa nachádza starý, ktorý je aj obývaný, škoda. Pár 100 metrov od kláštora je salaš, kde nás pohostili syrom. Napriek všetkým výstrahám si dáme, je vynikajúci, hovoria tu tomu bryndza, ale od našej sa dosť líši. Stolica v poriadku, žiadne žalúdočné či črevné potiaže. Ja tie muchy asi zabijem! Kúsok nad salašom je bývalý nefunkčný vysielač s výhľadom na najbližšie pohorie Suhardu. Po chvíľkovom rozjímaní a dobíjaní slnečnej energie sa poberáme do doliny. Už skoro v dedine nás chytá opäť poriadny lejak, už fakticky neviem, či nám to je počas celého pobytu súdene, domáci sa nám už smejú. Ráno. Balíme, domáci nás pozývajú na obed, ako aperitív nám zatočí hlavu čučoriedkové pálené a po obede vínečko. Priamo v dedine chytáme stop do Iacobeni, po dvoch minútach nákladiak do Vatra Dornei.

Vatra Dornei je kúpeľné mestečko, kde keď prejdete cez „Kúpeľný most“ ocitnete sa v inom svete. Dánske pivo načapovali hlboko pod čiarku, to nemali robiť. Urgujeme a objednávame ďalšie dve. Slabučko anglicky hovoriaca čašníčka neverí vlastným očiam, nevyzeráme totiž moc vábivo, skôr opačne (to výstižný opis Juraja). Sú tu Nemci a Francúzi. Dnes neprší. Po pitnom režime sa dáme do stopovania. Zázrak! Otec so synom na rozheganej Dácii combi nás berú 150 kilometrov do Dej s malou zastávkou na mieste vraždy, či popravy Draculu (teda aspoň nám to tak bolo vysvetlené). Stáva sa pravidlom: Keď Dacia, tak žlta! Na stanici kupujeme colu a bosniak, ktorý je síce bez chuti, ale čo už. Ako miesto odpočinku a táboriska si vyberáme breh neďalekej rieky. Ja tých komárov asi zabijem, upozorňujem, že rumunské komárie samice nemajú problém so slovenským repelentom, štípu aj cez nohavice a bundu. Neskutočný pocit zažívame až zazipsovaní v stane baviac sa na útokoch toho dotieravého hmyzu, ktorému však teraz už bráni sieťka stanu. Ráno zisťujeme, že naše vysnívané kúpanie, resp. umývanie v rieke nie je ani zďaleka tak vhodné ako sme si večer predstavovali. Voda je úplne hnedá a smrdí. Varíme skoroguláš a odchádzame na stanicu, dať si niečo chladivé, pretože teplota sa zatiaľ vyšplhala na 42 stupňov v chládku. Cestou poprosíme pána, čo umýval vozne, aby venoval trochu vody naším nohám. Pobavili sme tým celé okolie. O 14:24 hod. ide vlak do Cluj Napoca, hektické to miesto, dopravný železničný uzol. Najradšej väčšie mestá preletieť. Tu už to nie je také bezprostredné ako v horách. Ale takej to zmene sa človek nevyhne ani doma. Na horách majú ľudia sebe akosi bližšie. Opäť sedíme na terase nášho staničného bufáču s pivom Ursus. Dobrééééé. Zisťujeme si ceny lístkov a rozhodujeme sa na zmeniť plány miesto Aradu na Oradeu a odtiaľ cez Budapešť domov. Máme kopu času, tak si to rozkladáme a do Oradei sa vyberáme trochu skôr, už to chce totiž zmeniť miesto pobytu, čakanie zabíja.

Miša: „Vo vlaku počujem češtinu a Jiří ide na prieskum. Vracia sa berie slivku a stráca sa. Prichádza nie celkom v triezvom stave, následne za ním časť českej výpravy a začína debata, ktorá po vystúpení pokračuje v staničnom bufete, hrôza, len tak rozmýšľam kto sa o koho má starať, ha ha“.

Skoro sme to nestihli, behom do vlaku, smer Budapešť. Rumunsko-maďarské hranice, colníci robia problémy iba jednej mladej Rumunke, ktorá ide za priateľom do Maďarska, a chcú sa tam vziať, pretože doma prácu nemá a akosi je trošku tehotná (ale iba trošku).

Budapešť, opäť sme platili bez problémov kartičkou a do hodiny sme sedeli v Eurocity, tichučkom vláčiku, chvalabohu s klimatizáciou, inak by to s nami v tom kupé asi nikto nevydržal. :o)

Bratislava, najťažšie bolo vypýtať si v pokladni lístok domov, akosi sa nám nepozdávalo, že nám niekto aj rozumie. Za štyri minúty sme sedeli v rýchliku na Piešťany.

p. s. Jedno je isté, ešte sa tam určite vrátime!

Home