Prehľad geologických a geomorfologických pomerov
širšieho okolia Piešťan.
Človek je na zemi už tri milióny rokov. Do času približne pred desiatimi tisícmi rokov trvala na celom svete staršia doba kamenná. Po celé toto dlhé obdobie bol ľudský vplyv na prírodu zanedbateľný. Človek sa postupne vyčleňoval z prírody svojou kultúrou, svojou sociálnou organizáciou, rečou, avšak materiálnym bytím a spôsobom obživy zostal súčasťou prirodzených ekosystémov. Zásadnú zmenu priniesla až mladšia doba kamenná. V tomto období prestáva byť zdrojom obživy lov a zber a postupne sa ním stáva poľnohospodárstvo. S vynálezom poľnohospodárstva ľudia definitívne prestali byť prírodnými tvormi takmer po všetkých stránkach. Človek sa učil využívať rôzne horniny, rudy, pre ich špecifické vlastnosti. Ako surovina sú mnohé z nich nevyhnutné pre moderný priemysel. Aby sa k horninám dostal bližšie, budoval povrchové lomy a podzemné štôlne. Neskôr technikou vyzbrojený človek prestal brať na prírodu ohľad – bral si, čo uznal za vhodné, často budoval svoje diela bez okľadu na dlhodobé následky. S použitím novej techniky sa prirodzené možnosti zväčšujú. Celková využitelnosť daného územia sa zvyšuje aj vďaka prudkému rozvoju technických postupov, ktoré umožňujú lepšie využitie prírodných prvkov. Dochádza pritom k prekročeniu hraníc možného využitia, t.j. k prekročeniu únosnej kapacity daného prostredia, danej krajiny.
V rámci štúdia krajinnej ekológie je preto prinajmenšom vhodné spoznať svoje okolie aj po stránke geologickej, aby sme sa mohli dostať k problému bližšie a v blízkej budúcnosti ho aj riešiť.
Piešťany sa rozkladajú na pravom brehu stredného toku Váhu. Údolie Váhu je tu široké 8-9 km, ale rieka preteká až pod západnými svahmi Považského Inovca. Južne od Piešťan po vybudovaní priehrady v Maduniciach sa vytvorila na Váhu vodná nádrž Sĺňava. Považský Inovec a údolie rieky Váh sú dve výrazné formácie, ktoré sa podieľajú na celkovej geomorfológii skúmanej oblasti.
Považský Inovec patrí k jaderným pohoriam vysokotatranského oblúka západných Karpát. V centre pohoria sa rozkladá kryštalické rulové a žulové jadro s transgredujúcimi prvohornými permskými pieskovcami na jeho západnom okraji. Tieto prvohorné sedimenty odolávajú denudácii a vytvárajú morfologicky výrazné prvky. K intrúzii granidioritovej magmy došlo po konečnom vyvrásnení várijského horstva. V období karbónu je toto horstvo už denudované, silne erodované a postupne sa ponára pod hladinu mora alpsko-karpatskej geosynklinaly.
Mezozoikum je zastúpené tromi jednotkami:
1. |
obalová |
2. |
križňanská |
3. |
chočská |
Táto rôznorodosť druhohôr sa vysvetľuje koncepciou príkrovovej stavby. Predpokladá sa, že v priebehu druhohôr prebiehala sedimentácia jednak priamo na podložné horniny v mieste dnešného výskytu a súčasne v dvoch ďalších odľahlých geosynklinálnych pásmach, v križňanskom a chočskom. Horotvorné pohyby, ktoré prebiehali v období medzi spodnou a vrchnou kriedou, presunuli sedimenty vzniknuté v týchto synklinálach na pôvodné druhohory. Tak sa navŕšili na kryštalické jadro a obalovú jednotku mohutné komlplexy hornínspodného križňanského príkrovu a vrchného chočského príkrovu. Vrchná krieda má ku všetkým týmto tratigrafickým členom transgresívny charakter.
Ku koncu vrchnej kriedy prebieha znovu tektonicky aktívne obdobie, známe ako laramská horotvorná fáza. Nová transgresia prebieha začiatkom paleogénu. Paleogénne vrásnenie sa už pravdepodobne podieľalo len na zvýraznení zlomových štruktúr.
Začiatkom neogénu nebola členitosť reliéfu taká ostrá ako dnes. Sedimentačná oblasť bola plytká, až neskoršie sa prehlbovala. Koncom spodného burdigalu v priebehu mladšej fázy sávskej, sa územie Považského Inovca vyzdvihuje, nastáva regresia. Vo vrchnom helvéte sa sedimentačný priestor znovu rozširuje na úkor južnej časti bývalej pevniny a vzniká trnavská priehlbina ako časť Viedenskej panvy. Koncom vrchného helvétu more ustúpilo a vyvrásnenie vonkajšieho flyšového pásma malo za následok vznik megaantiklinál, ktoré sa stali základom dnešných horstiev. Formoval sa Považský Inovec a odvtedy si už zachoval antiklinálny ráz. Je možné, že oblasť trnavskej priehlbiny nebola v tomto období vôbec zaplavená a Malé Karpaty a Inovec boli spojené v jedno elevačné pásmo ich oddelenie nastalo potom až vo vrchnom tortóne. Tortónsky tektonický nepokoj obnovil pohyb na zlomoch. V centrálnych Karpatoch sú to zlomy na krídlach antiklonorií, pozdĺž ktorých počas neogénu panvy pomaly klesali.
Z obdobia štvrtohôr je v Považskom Inovci pozorovateľný vznik nižšej poriečnej rovne ako dôsledok regresie. Koncom pliocenu tektonické pohyby spôsobili zdvih pohoria, čo viedlo k členeniu poriečnej rovne. Počas pleistocénu sa na modifikácii reliéfu podieľali periglaciálne procesy. Veľké zvetrávanie, ktoré postihlo najmä vyčnievajúce vápence a dolomity, malo za následok vznik skalných sutín. V suchých a studených obdobiach riečne náplavy Váhu poskytovali dosť materiálu pre význačnú eolickú činnosť. Tak vznikali rozsiahle pieskové priesypy a súvislé sprašové pokrývky. Spraše sa tvorili aj v priebehu posledného glaciálu.
Z najstarších hornín, tvoriacich významný morfologický komponent v okolí Piešťan, treba spomenúť vrch Marhát (757,6 m.n.m.) a Zlatý vrch (490 m.n.m.). Na jeho východných svahoch a v doline Striebornice a Bojnianky biotitické pararuly, amfibolity, granodiority. Patria pravdepodobne k starším prvohorám a mladším starohorám. Biotitické pararuly majú monotónny vývoj, sú šedé až tmavo-šedé, obsahuju tmavé vložky kremito- a grafiticko- biotitických pararúl. Inovecké amfibolity sa rozlišujú na dva typy: jemnozrnné a strednozrnné.
Granodioritové masívky vychádzajú na povrch na troch lokalitách: údolie Striebornice, Bojnianky a SV od Hlohovca. V hĺbke sú pravdepodobne spojené. Na povrchu ich oddeľujú pruhy druhohôr. Prevládajúci typ granodioritu je biotiticko-muskovitncký, masívny, stredozrnný. Granodiorit je tvorený hlavne kremeňom, kyslým plagioklasom, K-živcom, muskovitom a biotitom.
Podstatnú časť Považského Inovca budujú mezozoické horniny. Trias, jura a spodná krieda predstavujú geosynklinálny vývoj, vrchnokriedové súvrstvie je posttektonickou formáciou. Obalovú jednotku predstavuje inovecká séria.
Spodný trias naväzuje pravdepodobne bez prerušenia na mladšie prvohory a vychádza na povrch v dlhých pásoch pozdĺž kryštalického jadra a granodioritov zhruba od severu k juhu mohutnými oblúkmi stredom pohoria. Sú to prevažne kremence a zlepence šedej a žltkastej farby v mocnostiach až 250 m. V nadloží kremenca je 20 – 30 m mocná vrstva sýtočervených bridlíc.
Stredný trias zastupujú vápence, dolomitické vápence a dolomity. Plošne sú najrozšírenejšie hlavne v strede pohoria a na juhu. Sú veľmi dobre priepustné a ich mierne svahy ešte zvyšujú ich ínfiltračnú činnosť. Vodonosné súvrstvie v južnej časti Inovca má sklon na SZ, smer k Piešťanom a klesá do hĺbky 2000 – 2500 m. Infiltrované vody sa v týchto hĺbkach značne zohrievajú (každých 33 m o 1°C /geotermický stupeň / ) a súčasne sa mineralizujú. Výstup týchto minerálnych vôd na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch umožňuje systém priečnych a pozdĺžnych zlomov, ich roztvorenosť a hydrostatický vztlak. Piešťanská terma je sadrovco-zemitá sírna voda s prevládajúcim obsahom iontov SO4”, HCO3’, Ca”, Mg” a so sírovodíkom. Rádioaktivita vody je 18,6 MJ, maximálna teplota 67,4°C, výdatnosť starej studne A. Trajan 30 l/sec., výdatnosť nových navŕtaných zdrojov spolu asi 23 l/sec. Minerálny obsah poukazuje na vzťah vôd k vápencodolomitickému súvrstviu obalovej jednotky, pričom obsah ionu SO4” by moho
l pochádzať z lagunárnych werfenských bridlíc, vytvárajúcich podložie vápencov. Sírovodík má pravdepodobne pôvod v rozklade síranov za účinku organických látok, uvoľnených chemickými procesmi z tmavých vodonosných vápencov s bohatým obsahom bitumínov.
Okrem spomínanej piešťanskej termy sa vyskytujú v okolí Pieštan dva pramene kyselky: Dastín za Novou Lehotou a v doline Modrovky a sírovodíkové pramene v Koplotovciach (24°C) a Smrdákoch, ktoré sú okrajovými zjavmi piešťanských termálnych vôd.
V nadloží strednotriasových vápencov a dolomitov nachádzame asi 30 m hrubé súvrstvie pestrých piesčitých bridlíc zvaných keuper. V južnej časti Inovca sa tesne v podloží keupera vyskytujú ešte biele celistvé vápence, prestúpené sieťou kalcitových žiliek. Sú zväčša postihnuté metamorfózou, takže majú mramorový vzhľad a doskovitú odlučnosť.
Najvrchnejší trias – rét predstavujú tmavošedé, žlto-hnedé vetrajúce bridlice perleťového lesku a trieskovitého lomu. Obsahujú polohy tmavých slienitých vápencov s krinoidami, ježovkami, hubami a lastúrnikmi.
Jura v inoveckej sérii je opäť v karbonátovom vývoji, je to neprerušované súvrstvie už od rétu až po neokom a pre Inovec veľmi typické. Niektoré lokality, ako napríklad Starý majer pri Starej Lehote je veľmi bohatý na paleontologické nálezy (ustrice, plže).
Vrchný malm prechádza do spodnej kriedy, sú to doskovité sivé vápence, morfologicky veľmi výrazné.
Najvrchnejším členom inoveckej série je alb vo vývoji sivo-zelených ílov, vápenitých ílov a vápenitých pieskovcov.
Rozsah križňanskej jednotky na území Považského Inovca sa v podstate kryje s rozsahom zliechovskej série. Typické sú pre ňu hlbokomorské fácie jury. Vytvára morfologicky výrazné vrcholy ako Krahulčie vrchy (509 m.n.m.) a Visutá skala (594 m.n.m.). V zliechovskej sérii sú vyčlenené tieto súvrstvia:
strednotriasové tmavé vápence a šedé dolomity,
lunzské vrstvy - hrdzavohnedo zvetrávajúce pieskovce,
karpatský keuper - pestré ílovité a vápenité bridlice.
Medzi Sokolovcami a Jalšovým v pestrých bridliciach vystupujú lavice žltkastých bunkovitých vápencov s polohami vápenitých brekcií, rét-hetang - súvrstvie tmavošedých až čiernych slienitých bridlíc a piesčitých vápencov.
Významná paleontologická lokalita pri Banke (Štúr, 1860), lias - škvrnité sliene a slienité vápence (južne od Ratnoviec: Echioceras nodotianum d’Orbigny), doger-malm - slienité vápence s polohami rádiolaritov, titón-neokom - šedé sliene a slenité vápence s Calpionella apina pri Starej Lehote.
Najvyššiu – chočskú jednotku predstavujú v Inovci stredno- a vrchnotriasové dolomity s vložkami vápencov čierno-vážskej série. Komplex pestrej melafýrovej série chočskej jednotky k povrchu nevystupuje. Sú však známe malé výskyty bazických hornín (Zorkovský 1958) z doliny Kaliská pri Starej Lehote. Celú sériu predstavujú mohutné komplexy vápencov a stovky metrov mocných, do biela zvetrávajúcich dolomitov. Lunzské vrstvy karnu sú zastúpené tmavými piesčitými bridlicami.
Vrchná krieda sa na širokom okolí Piešťan nezachovala.
Mezozoické vápence a dolomity majú veľký význam ako stavebný materiál. Zakladajú sa v nich väčšie lomy, ako napríklad pri Hlohovci, Sokolovciach, Hubine, Starej a Novej Lehote, Radošine, Vozokanoch alebo pri Jalšovom.
Malý cíp paleogénu vystupuje na povrch severne od Modrovky. Je to piesčito-ílovité súvrstvie flyša.
Návrh trasy náučného chodníka
Trasa náučného chodníka je situovaná do najbližšieho okolia Piešťan. Lemuje juho-západné úpätie Považského Inovca severo-západným smerom. Na trase sa nachádza päť zastávok. (Priložená mapa)
Zastávka č.1:
Prvá zastávka je aj východzím bodom náučného chodníka. Nachádza sa južne od Piešťan na ľavo od cesty Piešťany – Hlohovec, asi 1 km od mosta cez Váh. Tu, v západných svahoch Považského Inovca štôlne bane Mier. V bani Mier a jej blízkom okolí sa po niekoľko desaťročí ťažili kaolinové íly vhodné pre maliarske účely pod technickým názvom maliarska hlinka.
Ťažba bola po závale v štôlni III. zastavená v roku 1966 a doposiaľ sa neobnovila.
Obr. Historické fotografie štôlní
Geologická pozícia ložiska:
Neogénne kaolinické íly vytvárajú úzky pruh na západnom svahu južnej časti Považského Inovca.
Legenda: |
|
1. |
žula |
2. |
svory a rula |
3. |
obalová jednotka |
4. |
krížňanská jednotka |
5. |
chočská jednotka |
6. |
paleogén |
7. |
neogén |
8. |
tektonické línie |
Obr. Tektonická škica Považského Inovca
Považský Inovec je jaderné pohorie a predstavuje typ megaantiklinálnej hrádze pretiahnutej v smere SSV – JJZ a ohraničenej z oboch strán pozdĺžnymi zlomami. Rozkladá sa medzi údolím dolnej Nitry a dolného Považia, na sever naväzuje na Strážovskú hornatinu a na juhu sa pozvoľna ponára pod neogén Podunajskej nížiny.
Kryštalické jadro Považského Inovca je mohutne vyvinuté, jeho charakteristickým znakom je prevaha kryštalických bridlíc nad granitoidnými horninami a výrazné zastúpenie amfibolitov. Mlado paleozoický obal reprezentuje súvrstvie arkóz a drob.
Mezozoikum Považského Inovca je veľmi zložité, vyvinuté sú všetky tri jednotky, obalová, križňanská a chočská. Obalová jednotka má dva typy sérií: beckovskú a inoveckú. Mezozoická sedimentácia začína typickými spodnotriasovými kremencami, stredný trias sa vyznačuje prevahou karbonátov. Najvýznamnejším súvrstvím je karpatský keuper, ktorý dosahuje značných mocností.
Križňanská jednotka |
je v podstate zastúpená zliechovskou sériou s neprerušenou sedimentáciouod aniských vápencov až po alb |
Chočská jednotka |
predstavuje vápencovo-dolomitické súvrstvie stredného a vrchného triasu s telesami melafýrových hornín. |
Nový sedimentačný cyklus začína v Podunajskej nížine paleogénom v typickom flyšovom vývoji. Neogénne sedimenty Podunajskej nížiny prekrývajú najjužnejší cíp Považského Inovca, dosahujú obrovské mocnosti nielen v centre dielčích pánví, ale v dôsledku tektonických pohybov i pozdĺž starých pohorí.
V širšom okolí Piešťan a na V až po kontakty s inoveckým mezozoikom je vyvinutý miocén v mohutnej sérii pieskovcov. Odkryté je niekoľko lomov, kde sa ťažia kvalitné sklárske piesky. Vrchné partie miocených pieskovcov sú bohaté na sekundárny pyrit. Nadložný panon má transgresívny charakter a reprezentuje vápenato-ílovitý vývoj s bohatou kaspibrakickou faunou. Pokrytý je opäť transgredujúcim pontom, ktorý je zastúpený tzv. pestrými vrstvami.
Denudačný zbytok panonských ílov vychádza na povrch v miestach križovatiek význačných tektonických línií, v poruchovej oblasti križujúcich sa pozdĺžnych a priečnych zlomov. Je to úzky pruh územia v oblasti Rádiovej hôrky – Červenej veže, začína oproti ohybu obtočného ramena rieky Váhu asi 300 m severneod mostu cez Váh, otáča sa spolu s mezozoikom Inovca a pokračuje asi 1000 m južne v prudkom svahu tesne nad cestou a korytom rieky. Výskyt kaolinických ílov na tomto území je celkom ojedinelý, je to rarita, ktorá sa dáva do súvisu s hydrotermálnymi pochodmi a perifernej činnosti piešťanskej termy. Kaolinické íly sú v zásade svetlošedé, nažlklé, po vyschnutí biele, ale majú pestré polohy, pravidelné pásy a to v poradí osem od dola čierne, červené, žlté a fialové. Dúhové sfarbenie ílov nie je syngenetické, došlo k nemu postupným oxydovaním a rozpadom sulfidov – hlavne pyritu a migráciou prvkov. Podrobná geochémia ložiska a ani jeho predpokladaná závislosť na tektonických štruktúrach neboli podrobnejšie spracované.
História ťažby
Prvým objaviteľom úžitkovosti pestrej hlinky v katastrálnom území obce Banka bol okolo roku 1900 obyvateľ Banky Vetrík. Po ňom boli známi: Dobiáš, Polák, Grunfield. Hlinku kopali len na povrchu, ručne, tajne v urbári, a rozvážali ju vozmi do najbližšieho okolia. Prvým majiteľom časti ložiska bola pani Weis-Schmitová a tá v roku 1937 poverila ťažbou hlinky na svojich pozemkoch piešťanského podnikateľa Wágnera. Wágner zaobstaral povolenie banských prác v Handlovej, povolal odtiaľ meračov a technikov a začal ťažbu v najsevernejších partiách ložiska, t.j. priamo oproti Kúpeľnemu ostrovu. Vtedajšia správa kúpeľov však ťažbu zakázala, lebo územie bolo v ochrannom pásme piešťanských prameňov a tak Wágner posunul ťažbu južnejšie od rokli pod Červenou vežou. Tu sa dostal do najhorších partií ložiska, hlinka bola silne piesčitá a samotná poloha rokliny veľmi sťažovala prácu. A tak k výraznejšej ťažbe došlo až na treťom stanovišti, ktoré sa nachádza asi 500 m južne od mosta cez rieku Váh. Wágner začal dobývať povrchovo, odvozil značné množstvo skrývky, ale potom razil i štôlničky, najprv 5, potom 10 i viac metrové a v tejto hĺbke komorovite vyberal najlepšie polohy. Do konca vojny pracoval Wágner priemerne s 10 ľuďmi, ťažil 10 – 15 vagónov ročne a predával hlinku 1 kilo za korunu. Po vojne ťažbu rozšíril, zamestnával už 20 ľudí, cestoval po celom Slovensku a zháňal odberateľov, spomína, že konkurencia bola veľká lebo česká hlinka bola belšia, ale aj tak bola ťažba rentabilná. Ložisko často navštevoval profesor Andrusov s exkurziami svojich žiakov, radil, pomáhal a robil orientačné rozbory suroviny.
V roku 1951 ťažbu Wágnerovi, ako súkromníkovi miestne orgány zakázali, ale keďže dopyt po maliarskej hlinke bol živý, r. 1952 začal s ťažbou Komunálny podnik mesta Piešťan, asi 400 m južne od Wágnera v najjužnejšom konci ložiska, kde už dávnejšie raboval Béla Stacho z Banky. Ložisko otvorili postupne troma štôlňami, v poradí druhá bola veľmi nevydarená, po niekoľkých metroch nastali definitívne závaly. Potom ložisko vystriedalo majiteľa – Komunálne služby obce Moravany, ťažba upadala a od roku 1957 prevzal ťažbu podnik Miestne zdroje Hlohovec. Opravili výdrevu, zaviedli koľajovú dopravu a elektrické osvetlenie, robili sa menšie trhacie práce a v areáli podniku inštalovali mlyny a rozsiahlu sušiareň. Banské vody sa dočerpávali čerpadlami na elektrický pohon. Mesačná ťažba predstavovala 700 – 800 q čistej hlinky. Prvá a tretia štôlňa dosahovali 70 – 80 bm, ťažil sa kvalitný, beľavý, plastický, kaolinický íl bez piesčitej prímesy. Úpravy, sušenie a mletie sa predvádzalo v závode bane Mier, odvoz bol vo vreciach nákladnými autami cca 3 km na železničnú stanicu v Piešťanoch. Kaolinická hlinka bola vyhľadávanou surovinou pre maliarske potreby, ináč sa využívala pre stavebné účely. Hlavnými odberateľmi boli Stavokombinát Bratislava a OSP Piešťany. Zásoby boli odhadnuté ešte na cca 12.000 ton, keď dňa 12. XII. 1966 došlo k veľkému závalu v štôlni č. III. Ťažba bola zastavená a k obnoveniu nedošlo, lebo náklady na úpravy po závale boli vysoké a ohrožovali rentabilnosť podniku. Behom roka predviedla sa demontáž strojného zariadenia a dnes už nájdeme južne od Piešťan v západných svahoch Považského Inovca len náznaky niekdajšej ťažby, zavalené ústia štôl a potôčky vytekajúcich banských vôd.
Zastávka č. 2,3:
Pieskovce z Banky sa využívajú na sklárske účely a ako stavebný kameň. Okrem toho treba spomenúť ojedinelý a vzácny výskyt bielej maliarskej hlinky pod Rádiovým vrchom, smerom na Ratnovce (Zasávka č. 2). Ďalej sú svahové a náplavové hliny a íly využívané na výrobu tehiel (Vrbové, Borovce, Rakovice, Veľké Kostoľany).
Široké údolie Váhu medzi Považským Inovcom a Bielymi Karpatmi, resp. Malými Karpatmi je vyplnené neogénnymi sedimentami. Je tu značná prevaha pontských sedimentov, ktoré sú reprezentované zelenkavými alebo žltosivými škvrnitými ílmi, prípadne série s piesčitými vložkami a vápenitými konkréciami. Na JV úpätí Inovca pristupujú polohy štrkov a štrkopieskov, uhoľných ílov so slojkami lignitu a sladkovodných vápencov. Na západnej strane Inovca v dlhom, úzkom páse od Hlohovca až vyše Piešťan sa vyskytujú íly, piesky a vzácne i štrky panónskeho veku. Sem zaraďujeme i súvrstvie pieskov a zlepencov na Banke a pri Koplotovciach. V pieskoch z ťažkých minerálov prevládajú epidot a distén. Okrem toho sa tu vyskytuje turmalín, rutil, zirkon, granát a biotit. Z ílových minerálov hlavne illit a montmorilonit. Pri Banke sa následkom hydrotermálnych pochodov menili na kaolinit. Veľmi pekne je odkrytý pri výstupe na Červenú vežu a po pravej strane cesty z Piešťan smerom na Topoľčany, na konci obce Banka (Zastávka č. 3).
Je to pestrý, červený, naružovelý a žltý, na ohmat mastný a kompaktný kaolinit. Jeho význam ako nerastnej suroviny je zanedbatelný, nakoľko je to len celkom malé ložisko.
Aktuálne fotografie zo zastávky č. 3:
Zastávka č. 4:
Po prechode cez obec Banka, popod Obrázkovú horu míňajúc niekdajší povrchový lom na tehliarsku hlinu (teheľňa nefunguje asi 25 rokov) sa dostávame na územie katastra obce Moravany nad Váhom, kde sa nachádza štvrtá zastávka. Tomuto miestu obyvatelia Moravian hovoria „Na Bani“. Aj tu sa zrejme ťažila maliarska hlinka a tehliarska surovina, ale pod vzhľad lomu sa už značne podpísala erózia a planácia. Zostali tu iba drobné kanáliky, v ktorých v prípade dažďov stekajú prúdy vody, odnášajúce z bývalého ťažného miesta farebné íly. Vyskytujú sa tu mäkké skaolizované ílovce.
Zastávka č. 5:
Vrátime sa na pôvodnú cestu a definitívne sa rozlúčime s výskytom kaolinitu. Dostávame sa do doliny, ktorá je mikropovodím potoka Striebornica, ktorý v horných Moravanoch ústí do Váhu. Zastúpené sú tu hlavne vápence, dolomitické vápence a dolomity.
V nadloží strednotriasových vápencov a dolomitov nachádzame asi 30 m hrubé súvrstvie pestrých piesčitých bridlíc zvaných keuper. V južnej časti Inovca sa tesne v podloží keupera vyskytujú ešte biele celistvé vápence, prestúpené sieťou kalcitových žiliek. Sú zväčša postihnuté metamorfózou, takže majú mramorový vzhľad a doskovitú odlučnosť.
Použitá literatúra:
[1] Ambrož V., Ložek V., Prošek F., Mladý plistocén v okolí Moravan u Piešťan,
[2] Prošek F., Ložek. V., Stratigrafické otázky Československého paleolitu,
[3] E. Čelko, Almanach Balneologického múzea v Piešťanoch 1966 a 1970,
[4] Almanach lázní Československej republiky, Praha 1949,
[5] Bárta J., K problému listovitých hrotov typu Moravany – Dlhá, Slov. archeológia VIII – 2, 1960,
[6] Internet – http://www.moravany.sk
12.5.2001
Autor: J. Lehuta