Bratislava - Passau - Bratislava dlzka trvania: 8 dni vzdialenost: priblizne 420 km Uvod: Trasa bratislava-passau nieje v podstate v celom svojom trvani nejak zlozita. krajina je cely cas rovinata, niekedy priam ash nudna a jedine, co koho moze pocas nekonecnych roviniek zaujat, je hlbka dunaja, ktory v strede nedosahuje snad ani pol metra. no napriek tomu sa da cesta sprijemnit cestou vo dvojici a dobrou naladou. napriklad spevom, spontannym vymyslanim skladieb a pod. nech sa to zda byt akokolvek prastene, fagt je, ze po urcitom case zacne chybat radio, a tak je uplne prirodzene, vyludit zo seba akekolvek slova, ktore cloveka napadnu a dat im nadych skladby, nech ush to znie akokolvek falosne. okrem toho sa da hrat sa na pretekarov a predbiehat seckych, ktorych mate pred sebou v dohlade, alebo nahlas ohovarat ludi, ktori prejdu okolo, len preto, ze nerozumeju. ono je to sranda, pokial fagt vseci nerozumeju. v opacnom pripade to prestava byt sranda :) v nasledujucom rozpravani by som chcel priblizit sposob prezivania osmych dni na horskych bicykloch v spolocnosti dalsich dvoch kamosov (t.z. spolu sme boli asi traja). so sebou sme okrem spominanych horskych bicyklov mali hlavne vybavenie znacky Trek Sport, ktore sa velmi vhodne osvedcilo: zadne brasne na nosic, predny brasnu na riaditka, a ja som mal aj ruksak - taky maly 30 litrovy. den c.1: dlhodobejsie ocakavana osma hodina ranna sa prelozila vdaka mne na stvrt na devet, lebo sa mi zo zadneho nosica rucal naklad. nie, ze by ho bolo vela, ale malo toho nebolo. trojdielna zadna brasna, na tom vylozeny ruksak a po bokoch uchytene z lava karimatka a z prava spacak. nakoniec som to este pred vchodom secko prehodnotil, a ked mi vladom pozical hada (taku tu pevnu gumu z hacikmi na koncoch) tak bolo jasne, ze po stranach nic visiet nebude. secko som to nalozil na vrch a tak sme sa vydali na cestu. kym sme presli cez bratislavu na hranice, co je z race, kde seci byvame, asi 20km, pekne sme sa zapotili. prva zastavka bola na nedalekej poste, kde si isiel ondro zamenit peniaze. samozrejme, vsetko sa robilo na poslednu chvilku, aj vybava sa kupovala iba den pred odchodom. teda okrem bicyklov. pokial ondro vysiel z posty, s vladom sme si zapalili prvu cigaretku, neskor nazyvanu aj privlastkom "motivacna". vzhladom na to, ze sme okrem vlada este neboli pojisteni, vyrazili sme smerom do centra mesta, k CKM2000travel. tam si ondro vybavil euro26, ja obycajne poistenie, lebo som mal pocit, ze by som to moc nevyuzil (co sa mi aj potvrdilo). no a po vsetkych rannych papierovackach sme sa konecne odlepili od nasej rodnej hrudy, a okolo jedenastej doobeda prekonali prvu barieru - hranicny prechod berg. tam nasledovala dalsia motivacna sparta. kedze ondro nefajci, iba ja s vladom, mal stale nejake pripomienky na nasu adresu, ze na nas musi cakat. na nase navrhy, aby si s nami zapalil, nereagoval :) a tak sme sa vydali pomalm tempom smerom na vieden. v tento den sme mali v plane dojist niekam po mesto Tulln, co je nejakych 20 km za viednou. ale to sme este nepoznali nase moznosti dojazdu na "prazdnu nadrz". plny optimizmu sme si slapali cez heinburg na druhu stranu dunaja, kde zacina ta seriozna donauradweg. este ze sme sa vtedy nepozerali moc na mapu, inak by sme fagt daleko nedosli. ash po vieden je len mierne zahnuta rovna ciara. neuveritelna nuda, pozostavajuca s tupeho slapania po hradzi zaplavoveho kanalu v dlzke nejakych 40km. v podstate vedie tato cesta s dvoma malymi vynimkami od heinburgu ash po vieden. a tie dve male vynimky su: odbocka na dedinku s nazvom Orth, kde je trosku rozsirena cesta, a neskor sa prechadza okolo malej hospody ktora je vystrcena na okraji dedinky Schonau, asi 10-12 km od okraju viedne. na tomto useku sme si vseci traja velmi dobre zanadavali. zhruba v prvej dvadsiatke kilometrov sme mali prvu zastavku. bolo to asi jedno z najkrajsich miest na tejto 40 km dlhej rovine. na oboch stranach hradze boli slepe ramena dunaja, a povrch bol pokryty leknami. na nich sa pohojdavali rybarske lodky, a vsade naokolo bolo perfektne slnecne pocasie. okrem toho tu bol zaujmavy stolik: uprostred cesty hruby pen, a okolo neho styri uzsie. prijemne na odpocinok, aj na ine potreby. ako jedlo napr. :) vzhaldom na to, ze sme mali rozplanovanu cestu na 14 dni, a dalsiu rezervu na 4 dni, nikam sme sa nehnali, aj ked okolo 15.00 to zacalo vyzerat kryticky, ked sme vieden mali este daleko pred nami a my sme nevedeli, kde presne sme. na obed sme si hodili nejaku konzervu a par krajcov s bevitu. a padlovali sme dalej. nakoniec sme sa dostali po spominani Orth. pri odpocke je taky maly murik, na ktory sa da krasne lahnut a tak sme neodolali a ja s vladom som si lahol. ondro z toho nebol prilis spokojny, ale ja som bol strase unaveny a najradsej by som sa tam rozlozil a pospal si. asi po pol hodine spanku na muriku, sme si dali s vladom energitovu tabletku a zdvihli sa, ze sa ide dalej. ale na nase mile prekvapenie dostal ondro defekt. tentokrat na bicykli. a tak sme lacne podakovali bohu za cas, ktory nam dava na siestu a s ulavou sme sa znovu vrhli na nas oblubeny murik. skoda, ze defekty tohto druhu ondro opravuje tak rychlo. o par minut sme ush ficali dalej, rozpalenou preriou. ja som isiel posledny, lebo som nevladal. to priznavam verejne :) okolo schonau sme sa postretali a zahajili sme frontalny utok na vieden. ja s dadem (vlado) som bol ush znacne unaveny, a tak sme utocili o poznanie pomalsie ako ondro, ktory ma v nohach ush dost kilometrov. pocas prichodu do viedne, po nabrezi dunaja, sme zistili, ze asi 5 km pred prvym mostom vo viedni sa priamo pri brehu nachadza nudaplaz, krasne pozorovatelna z cyklocesty. aspon tam som sa nenudil. nakoniec sme dobikovali ash do viedne a tam som zistil, ze ush nevladzem ist ani tou mojou priemernou 15km/h. nakoniec som dal na prehovaranie a pustili sme sa hladat kemp. nasli sme jeden - vzdialeny par kilometrov za viednou (1-2km), v dedinke s nazvom Klosterneuburg. pre troch ludi nna jednu noc s dvoma stanmi to vychadza na 210 ATS, co je celkom dobra cena. taky priemer. hoci sa ondrovi prilis ubytovat v kempe nechcelo, nakoniec sme tam vosli a ubytovali sa. v konecnom dosledku sme platili len 170 ATS, lebo sme ondra aj jeho stan zamcali. ked som sa zlozil pri stane, myslel som si, ze sa otocim a pojdem domov. tam nastala kriza. spal som u ondra v stane a musim powedat, ze spat v dvojvrstvovom stane sa rozhodne oplati. aj ked jeho Hannah, typ troll-s je podla mojho nazoru trosku kratky. inak fagt, ze sprchy tam boli celkom teple a zadara, tak sme sa tam dali slusne dokopy aj rano aj vecer. den c.2: nase kazdodenne krasne ranne plany nam prekazilo pocasie. ako inak. bolo sychrave pocasie a vsetko vyzeralo ako pocas blazniveho aprila. ak sa na chvilu vyjasnilo, hned znovu sprchlo. no napriek tomu sme pobaliali a po kratkych ranajkach sme sa vydali na dalsiu cestu. dost ma zacalo bolet koleno a tak som opet nahodil pomalsie tempo. nas plan mal znovu priblizne 90 km a tak som mal co robit aby som sa presvecil o dalsich krokoch;) z klosternouburgu sa islo celkom v pohode, predsalen cela cesta vedie po rovinke, a pokial boli okolo nas stromy a moc neprsalo, dalo sa ist celkom v pohode. problemy zacali nastavat, ked sa ukazalo velke nekryte priestranstvo okolo nas. silno tam fukal vietor, a zo zasady vzdy nam do tvare :) v podstate ash po Tulln bola welmi neprijemna cesta. tiahla sa pozdlz nekryteho dunaja a vietor bol zjavne proti nam. tak ci onak som znovu a znovu zaostaval, lebo moja kondicka mi nedovolovala ist nejakou velkou rychlostou:) tak ma chalani kazdych 10 km pockali. Za tullnom cesta odbaca mirne od dunaja, smerom do vnutrozemia, kde sa tiahne cez rozne polia a niekolko dedin. ale aj tu velmi fukalo a ludia co isli oproti sa na tom zjavne bavili, lebo ti slapat ani nemuseli. my sme naopak slapali ako blazni a nic :) obcas som mal chut tie oprotiiduce skupinky turistov, ktori sa vyviezli do passau a otial isli na bicykli len vdaka vetru, skopnut z bicykla. takze vsetky dediny medzi tullnom a zwentendorfom som tak trosku preklinal. zwyso cesty sa ush moc zaujmaweho nedialo, lebo sa znovu slapalo dlhe kilometre po hradzi pozdlz dunaja. je to jedna welmi nezazivna cesta. Na jej konci sa tyci most do Krems-u. ale o nom ash po ceste spet. my sme totish krems obisli a vobec sme nepresli po moste na druhustranu. ostali sme na nasej s tym, ze sa pomaly mozeme aj niekde ubytovat. presli sme cez Mautern a ticho sme dufali, ze v jednom cipe dunaja bude dost miesta na spanie. secko to bolo okolo dedinky Rossatz. najprv kemp, v ktorom sme skonstatovali, ze tam neostaneme, potom prve miesto, ktore sme objavili. to vyzeralo aj cez den dost hrozostrasne na taborenie, tak sme sa toho napadu rychlo vzdali. okrem toho to bolo priamo pri dunaji a lietali tam hejna nenacucanych komarov. kedze sa ush pomaly chylil vecer, boli sme rozhodnuty zlozit sa ush pomaly kdekolvek. asi o 3 kilometre sme nasli celkom vhodny platz na rozlozenie tabora. na druhej strane dunaja na nas ziaril Weissenkirchen so svojim velkym kostolom v popredi. utaborili sme sa teda na stretavke cyklocesty a normalnej cesty, v podstate v rohu jedneho parkoviska, resp. oddychovadla. miesto vyzeralo velmi pekne. v zavetri za velkou skalou, aj ked asi 5 metrov od cesty a par metrov nad dunajom. nedaleko nas stal maly pomnicek na pocest nejakych utopenych ludi v dunaji a nad hlavnou cestou, na tej skale, co nam poskytovala zavetrie, staly tri kryze. citil som sa ako na mierne kultovnom mieste, plnom nejakych divnych veci. okrem toho som bol zasa tak unaweny, ze sa mi nechcelo ani jest, ale pomohol som vladovi aj ondrozi rozlozit stany a rychlo sme sa najedli. mna zacala pomaly chytat depresia ale vsetko nastastie vyriesila jedna cigaretka ... ok, tak dve. alebo tri. coskoro padol cely balicek. vecer sme sa ulozili s tym, ze ak nieco, tak nevieme co budeme robit:) v noci sa v podstate nedialo nic zaujmawe, iba ak to, ze okolo 1 nadranom dorazili na parkovisko nejaky mlady chalani a mali dost vypeckovane radio. potom sa zobudil asi o tretj ondro a myslel si, ze ho strasime, ale to mu len objedalo salamu v stane nejake zvieratko. asi krysa:)) konecne sme zaspali... den c.3: rano sme sa v klude zobudili a pobalili sme sa. coskoro sme boli prichystani na cestu a jedine co nam chybalo, bolo jedlo. tak sme si nieco hodili do zaludku a vyrazili sme. prva vec, ktoru sme spravili, bolo ze sme sa previezli na druhu stranu dunaja kompov. zo St. Lorenzu do Weissenkirchenu. pokracovali sme tea po pravej strane dunaja (brane proti prudu rieky). presli sme cez malebnu dedinku Spitz, kde sa cesta trosku odpaja od dunaju a mieri na prilahli kopec, takze dalej sa pokracuje asi vo vyske 50m nad hladinou dunaju, medzi hrnoznovymi a jablkovymi sadmi. samozrejme - ako spravny slovaci sme si nejake to ovocie nakradli - pozicali. ale nie vela. kazdemu stacilo jedno jablko pre doplnenie vitaminov. po ceste boli neiktore dedinky tak male, ze sme ani nezaregistrovali, ze sme cez ne presli. napriklad Schwallenbach. Nasledujuca dedinka nas zpociatku ani prilis neuputala. az nahoda dala tomu, ze sme si ju celkom dobpre zapametali. dedinka sa vola Willendorf. keby sme sa lepsie ucili dejepis, urcite by sme vedeli, co je na nej zvlastne. kedze smi sa tam trosku stratili, pri jednej obchadzke sme zistili, ze tam je namalovanych nejak vela venus. potom mi to dopalilo - Venusa z Willendorfu - je to prva a najstarsia venusa objavena na uzemi europi. aleb tak nejak :) v mape co sme mali zo sebou sa pise (moj preklad z nemciny): v roku 1908 tu nasiel jeden vinohradnik pri okopavani svojho vinohradu doteraz najstarsiu objavenu kamennu sosku na svete.(aha - takze nie v europe) ta takzvana "venusa z Willendorfu" je asi 28 000 rokov stara. je asi 11cm vysoka a je to vyobrazenie zenskeho bozstva z kamenneho obdobia. tolko moj preklad. dalsia osada bol Aggsbach Markt. tam sme nacerpali zasoby v nejakom supermarkete, a pozhanali sme vodu od miestneho pumpara. ten nas zaviedol do nejakej starej garaze a ukazal nam taky skryty kohutik na vodu. doteraz mam obavy, ze bola pitna ;) pomali sme sa blizili k Melku. bola to zabava, islo sa pohodlne a tak sme nestresovali. nik sa sice s nikym nebavil, ale vychutnavali sme si krajinu. nasa rychlost stupala, moja kriza naopak ustupovala a tak sme sa viezli priblizne 20-30km/h. pred Emmersdorfom sme presli na druhu stranu dunaja, po velkom moste priamo do Melku. cesta z mostu do Melku bola uplne paradna. islo sa asi dva kilometre dolu kopcom, co sme si uplne vychutnali. zapichli sme to rovno na namestie v melku. kedze Melk lezi na starej ceste do Madarska, postavil si v nom v jedenastom storoci grof Babenberg rezidenciu. z neho sa neskor stal klastor. jeho dnesna podoba vychadza z 18.st. podla mna vyzera ten klastor uplne ukazkovo krasne, a kedze som ho dal aj na fotky, tak je to vidiet. v meste sme pobudli asi hodinku. oddychli sme si, trosku sa obcerstvili a zistili sme, ze tam je s nami aj dalsia skupina slovakov - asi 20 ludi z nejakeho cyklo-zdruzenia. neskor sme sa s nimi este niekolko krat stretli, ked sme sa vzajomne predbiehali. z Melku sme pokracovali po lavej strane Dunaja smerom na Ybbs. bola to nekonecna cesta. ide sa totiz ash takmer do Ybbsu bez toho, aby sa prechadzalo cezn ejaku dedinku. cely cas len po hradzi tesne vedla dunaja. zakon schvalnosti - fukalo nam do tvare, a tak sme celu cestu nadavli. okrem toho sme sa po ceste dost nudili, lebo po pravej ruke sme mali dunaj a po lavej les. ash do Ybbsu. cez ybbs sme len tak prefrcali, a zastali sme ash za nim. kedze sme z melku bez zastvaky slapali, po tolkych kilometroch sme si museli dat pauzu. zlozili sme sa na takom malom odpocivadle pri ceste a dali sme si slaninku a rozne podobne veci. dalsi kus cesty pred nami sa zdal byt opat nudny a veterny. apson podla mapy. nastastie sa vsak potvrdil opak, v ktory asi nikto z nas nedufal. z Ybbsu na Grain sa islo cez asi najkrajsiu krajinku cez aku sme isli. bolo to sice tesne popri dunaji, ale medi nami a dunajom boli stromi, a na druhej strane tiesh les. tym padom bolo vytvorene prijemne zaverie a nic nam nefukalo do tvare. pocasie bolo super - trosku polooblacno ale hlavne nebol hic. ja s ondrom som sa rozhodol ze ideme trosku dupnut do pedalov a tak ked sme asi 20km presli tridsiatkov, mali sme z toho celkom dobry pocit. trosku sme pockali dadeho, ktory si to vychutnaval a fotil co sa dalo:) Grein sme samozrejme videli iba z druhej strany dunaja. ale celkom nam to stacilo, lebo sme sa ponahlali dalej. ush nebolo rano a my sme mali este pred sebou kus cesty. konecne sme sa rozhodli prejist aspon 100km za den. za Greinom sme presli po jednom moste na druhu stranu dunaja, lebo na lavej strane bola dost frekventovana cesta. presli sme cez Dornach a museli sme ist dalej do vnutrozemia. cesta popri dunaji sa koncila a sipky ukazovali mer na Mettensdorf. povodne sme uvazovali, ze zalahneme ush tam niekde, ael nakoniec sme spravili dobre, ked sme sa vybrali dalej. pri prichode smerom k dunaju sme trosku pobludili, a v Mittenkirchene sme si dali mensiu obchadzku okolo dediny. nakoniec sme sa dostali k hradzi. chceli sme prejist do Wallsee, ale v polke mosta sme si powedali, ze prideme do Au an der Donaou, aj keby mali traktori padat. takze sme sa otocili a slapali dalej po pravej strane dunaja. do Au sa zdala byt cesta nekonecna. bolo ush osem hodin vecer a zdalo sa, ze coskoro zajde slnko a bude zle. poslednych dvadsat km sme isli ush len zo zotrvacnosti s nadejou, ze sa snad niekam dostaneme. cyklisticka cesta po hradzi akoby nemala konca. tesne pred Au sme si ukradli kukuricu, ktoru sme neskor aj tak zahodili, lebo sa nam ju nechcelo varit. Ked sme prisli do Au, bolo devet hodin a v kempe ush nebola zjadna obsluha. tak sme sa tam ubytovali zadarmo :) kupili sme si nanuk, zapalili cigaretku a bolo. v kempe aj tak nebolo vela stanov, tak sme sa rozlozili nedaleko maleho jazierka. boli tam nejake husy, ktore ondro hned operativne nakrmil a bolo mu dobre. hned ako sme sa rozlozili, padla na tabor tma. zobrali sme nase propanbutanove varice a uvarili si jedlo. Spalo sa dobre, a ako kazde rano, pred vychodom slnka trosku sprchlo. den c.4: prve co sme rano spravili bolo, ze sme sa rychlo obliekli, osprchovali v studenej vode a zdrhli, aby nas niekto nechytil :) ked sme boli vonku z kempu, stanovili sme si dalsi postup. nikam sme sa neponahlali a vedeli sme, ze keby sme si svihli, zvladneme to do passau ush dnes. ale kaslat na to - powedali sme si a pokracovali sme dalej iba pomali. najviac nas asi zdrzala dalsia znama zastavka: Mauthausen. znamy koncentracny tabor sa rozklada nedaleko nad dunajom. kym sme tam vsak vyslapali, tiekli z nas potoky potu. z dialky cely tabor vyzera ako nedobytna pevnost. je na kopci, a okolo neho su len polia, na ktorych sa potencialny utecenec tazko skryje. iba ak by bol krtko. Najkrajsi bol aj tak napis na velkej zelenej tabuli na zaciatku dediny: Herzlich Wilkommen in Mauthausen. ktovie, ci to bolo aj v 43 roku. cely tabor ma jeden hlavny vchod. ale pozor - pred navstevou treba pocitat tak z 2-3 hodinovym zdrzanim. otvorene je od 9-17.00. plati s asi 20 schilingov na osobu. ked sa zobere, ze tam zomrelo vyse 200 000 ludi, tak by mali pustat zadarmo. v ubytovacich domcekoch pre veznov je zriadene museum, ktore stale dycha atmosferou tych casou - ved aj podlaha je stale povodna a velka cast nabytku sa tiesh nezmenila. pribudli akurat velke vitriny s roznymi fotkami a predmetmi ktore vezni zhotovovali a pripadne sa s nimi hrali. plynove komory, ako aj "operacny" pokusny stol je verejne pristupny, podobne ako spalovna mrtvol, tkaze ta atmosfera sa da aspon priblizne vytusit. ako ondro powedal: dost nechutne. bicykle sme si nechali pred vchodom nezamknute, s nalozenou batozinou. zobrali sme si len peniaze a mobily. ked sme sa vratili, nechybalo absolutne nic. pre nasinca nepochopitelne:) cestou spet - na povodnu cyklotrasu nas zastihla prietrz mracien, tak sme trosku pomokli, ale prezili sme. bola sranda. vydali sme sa cez Abwinden, smer Linz. za nejake tie dve hodinky sme prechadzali okolo Linzu - po pravej strane dunaja. pri vchode do linzu vidiet cele priemyselne centrum - kopa kominov a tovarsni - skoro ako v bratislave. aj smrad bol rovnaky ako pri Palme. v Linzi sme chvilku bludili, ale ked sme nasli spravnu cestu, bez problemov sme pokracovali dalej. chvilku sa slape do kopca a potom sa ide doooost dlho z kopca asj do Puchenau v podstate netreba pohnut nohami. Onedlho sme prefrcali cez Ottensheim a pokracovali sme v ceste na passau. bola to pat ta nudna cesta po hradzi vedla dunaju. aj ked treba uznat, ze ich vodne diela su v porovnani s nasim gabcikovom alebo cunovom minimalne impozantne, nepomohli nam vobec nic. pomalicky sa vsak zacal relativne kopcovity teren a tak ked sme v dialke zahliadli most veduci do mestecka Aschach, rozhodli sme sa prejist na druhu stranu, ktora sa zda byt krajsia. v Aschachu sme narazili opat na nasu staru znamu skupinku alovakov, ktorych sme stretli v melku. prave hladali nejaky obchod - tak ako my. kedze sme vsak nic nenasli, vyrazili sme este pred nimi dalej. niekolko kilometrov - asi 5 - sme slapali s tym, ze sa ush niekde ubytujeme. pri dunaji v tych miestach su krasne lucky, ktore nikomu nepatria a tak by sme zasa mohli spat zadara. ale dali sme prednost istote a teplej sprche a tak sme zakotvili oprti Untermuhl point-u. je to krany kemp, pri velmi peknej casti dunaju - vsade okolo su vysoke skaly a hory okolo 500m nad hladinou mora. dolu v tomto udoli bolo uplne bezvetrie, a pritom ani komara. hladina dunaja bola dost plytka a tak sa necuduejm, ze v strede dunaja uviazol na plytcine maly rybarsky cln. zaplatili sme nejakych 210sch. a isli sme postavit stany. za 10 silingov sme si kupili kupon na teplu vodu. teda ja jeden a dade jeden. ondrovi stacila studena. tak sme sa vykupali v nadherne teplej vode, ktorej uzasne ucinky si clovek uvedomi ash po tom, co ju par dni na sebe neciti. prostredie vsade naokolo bolo uplne rajske a rusili nas svojim spevom len opity nemci ;) uvarili sme si nieco na jedenie a vyfajcili dalsiu krabicku spart. zaspali sme relativne rychlo a pohodlne. ondro s vladom chytili sice ponorku a moc na nebavili, zato som si to ja vynahradil a bavil som sa na nich. oni mi to ice priebezne vracali svojimi poznamkami na moju adresu, ale to sa dalo zniest. den c.5: posledny den pred passau. rano bolo vonku trosku vlhko a secko bolo - tak ako kazde rano - orosene. napriek tomu sa crtal pekny den. dali sme si nieco na ranajky, zapalili si pobalili a mohli sme vyrazit. zasoby v cyklotaskach sa nam zmensovali a tak sa mi ush vosiel do bocnej kapsy cely spacak. bolo to prakticke. kondicia bola na velmi dobrej urovni a tak sme bez vecsich problemov upalovali smerom k Schlogenu. tam sme sa previezli kompov na pravy breh. presli sme cez Freizell. presli sme cez Niedarannu a boli sme ush plny ockavania na Passau. Zrychlili sme a to sa asi moc nevyplatilo. Dade si chcel dofukat pneu, a odlomil sa mu ventil. vymenili sme dusu, a nefukali sme ju. Pokracovali sme v ceste a cakali sme, ci mu to vyfuci. zdalo sa, ze je to v pohode a nebudu problemi. coskoro sme pred sebou zazreli rakusko-nemecku hranicu. teda hranicu, bol to skor taky maly prechod cez potocik, a na jednej strane potoka bola nemecka tabulka a na druhej rakuska. obdalec bola taka mala drevena chjda, ktora sa zjavne ush roky nepouzivala. pasy nikoho nezaujmali, a nikto tam ani nebol, koho by to malo zaujmat. tam sme si vsimli, ze dade ma zasa vyfucanu dusu. opat zhodil cely nakad z nosicu, vymontoval koleso a menil. esteze sme mali zasoby dusi. dokopy sme mali tri. a on minul ush tretiu. prvu minul ondro este prvy den vyletu. dufali sme teda, ze sa mu to ush nestane. tak sme sa aspon na hraniciach najedli, urobili par fotiek a isli sme dalej. necely kilometer za hranicami dostal dade defekt zas. zastali sme v areali vodnej elektrarne Jochenstein a rozmyslali co dalej. dade bol v kritickej nalade. drzal v ruke telefon a chcel zavolat domov:) nastastie to nemyslel vazne. ondro sa obetoval a isiel do nedalekoho obernzellu kupit novu dusu po tom, ako som sa tam spytal nejakej servirky, kde by sa to dalo kupit. prishiel z dvoma michelinkami. jedna stala 80 silasov. prebehol sa, ale oplatilo sa. dusa cestu celkom vydrzala. ked sme ush aj my dorazili do obernzellu, vedeli sme, ze sme blizko a tak sme nepozerali na to, ci vladzeme alebo nie. proste sme isli. nejakych 10 km nas ush nezabije. ked sme po hodine slapania konecne zbadali pred nami passau, skoro sme vyskocili od roadosti. ondro nas tam ush cakal, ten bol rychlejsi ako my. a hoci sme kemp nasli dost rychlo, dade dostal par metrov pred kemom znova defekt:) do kempu to ush nejak dotlacil a tam sme zhodili z bicyklov co sa dalo a postavili sme stany. bolo dobre, ze sme to cele zvladli este za svetla, v noci tam totiz nebolo zjadne osvetlenie a tak by sa nam len tazko stavali stany. kemp bol lacny a stal len nejakych 170 silingov. sprchy aj s teplou vodou boli zadarmo. zachody a umyvarky tiesh. proste raj :) cel sme sa umyli, najedli a isli pozret do mesta. stany aj s vecami sme nechali tam. nikto nam nic nezobral. v passau sme pochodili cele centrum a musim powedat, ze bratislava ma co dohanat. mali pekne krcmicky a tak sme nakoniec ostali v jednej greckej, kde som si trosku zle prelozil niektore veci co casnik vravel a nastal trapas. ale rychlo sme to vyriesili a radsej sme odisli:)) o tom sa tu radsej nebudem rozpisovat. presli sme dost velku cast centra a pomaly sme sa vybrali spet do kempu... Vyjadri sa na boarde